Milý čitateľ,

ak niekto cestuje zo Slovenska, z Európy, dlhšie než päť- šesť hodín, mnohí si povedia, že to je pekná diaľka. Keď cestuje dvadsať hodín, pre mnohých to je čisté šialenstvo. A cestovať z tohto šialene vzdialeného miesta ďalších dvanásť hodín, je sci-fi. Aj keď, nie tak celkom. Z Viedne na Bali je to štandardne aj s prestupom dvadsať hodín. Mne sa podarilo z Bali letieť cez Sydney ďalších dvanásť. Na Nový Zéland.

Letisko Sydney

Nový Zéland mi prvýkrát vstúpil do života prostredníctvom geografickej olympiády na gymnáziu. A ako som si čo to naštudovala o tejto krajine, povedala som si, že sa sem raz pôjdem pozrieť. Nebol to sen, ako je to dnes veľmi moderné pomenovať. Všetci si plníme sny, vesmír sa spojí, a ono sa to stane. Vôbec nie. Rozhodne nechcem, aby sa niektoré moje sny splnili. Pomoc. A ani som si nikdy nedávala predsavzatie, že tento rok navštívim túto alebo inú časť zemegule. Život to proste zariadi sám. Alebo si to zariadim sama, keď chcem. Nič iné v tom nie je.

Okolnosti, ktoré môj odchod na cestu sprevádzali, ako výbuch sopky na White Islande pred Vianocami, nekonečné požiare v Austrálii, a vlastne aj smrtiaci vírus z Číny, ktorý sa objavil nedávno, možno neboli a nie sú úplne priaznivé, ale to nebráni tomu, aby som písala tento blog z izby historického hotela Waitamo na Severnom Ostrove Nového Zélandu. Ale pekne po poriadku.

Let z Bali do Sydney trval zhruba šesť hodín. Mali sme meškanie, ale nič zvláštneho sa neudialo. Chvalabohu. V Sydney sa mi čakanie zmenšilo na hodinu a pol, čo prebehlo pomerne rýchlo. Letisko ma ničím neupútalo. Funkčné. Upútal ma jedine prízvuk predavača občerstvenia. Proste je iný, komplet iný. Napínam uši, typujem, čo odo mňa asi tak môže chcieť, ale nič. Tak prichádza na pomoc čarovné “pardon”, čím sa mi podarí spomaliť hltanie samohlások, a konečne sa dohodneme, že budem platiť kartou. Úplne intelektuálne vyčerpaná tlačím do seba brownies a kapučíno.

Keď na malé občerstvenie potrebuješ dokonalé sústredenie

Po trojhodinovom lete, ktorý sa mi našťastie podarilo takmer celý prespať, vystupujem v Aucklande, Nový Zéland. Oproti Slovensku je to presne dvanásť hodín dopredu, čiže aktuálne mám slovenské zajtra dnes. Prípadne moje včera, je slovenské dnes. Zemeguľa je úžasná a čas relatívny 🙂

Veľkou témou je na Novom Zélande ochrana životného prostredia a zachovanie pôvodnej prírodnej diverzity. Takže žiadne potraviny, výrobky z mäsa, rastlín a prírodných materiálov sa doviezť nesmú. Dokonca sa v colnom vyhlásení pýtajú, či máte alebo nemáte vybavenie, ktoré bolo v kontakte s pôdou alebo vodou, ako napr. vybavenie na potápanie, trekingové topánky a pod. Nikto sa ma nepýtal, či mám alebo nemám víza, ale pán Colný Úradník Škaredý Pohľad sa ma prísne spýtal, či nemám so sebou nejaké nepovolené potraviny. Jasné, celý sklad ovocia a zeleniny z Lidla som dovliekla v batohu. Komplet unavená z cesty ho uisťujem, že nemám nič, na čo sa pýta. Sekunda zaváhania, a prepúšťa ma zelenou cestičkou bez skenovania batožiny do obehu.

Z letiska som si objedala transfer na hotel vopred. Vždy to tak robím, lebo po dlhom lete sa mi nechce behať po letisku a hľadať najlacnejšiu či najlepšiu alternatívu dopravy. Hľadám firmu Super Shuttle, ale neviem si spomenúť na presnú inštrukciu, kde je ich stanovisko. Tak volám do firmy, že teda, kde ich mám hľadať. A chlapík spustí jak guľomet, kadencia tomu zodpovedá, ale nerozumiem ani slovo, čo mu aj oznámim. Že doslova nerozumiem tejto angličtine. Bol zlatý, mal pochopenie pre cudzinku, dal to spomalene a s pregnantnou výslovnosťou, takže som sa chytila. Transfer som našla.

tradičný dom v Acklande
moderný downtown Auckland

Bohužiaľ, tento scenár sa v ten deň opakoval ešte niekoľkokrát, s menšou či väčšou podobnosťou. Napríklad. Ležím si tak v izbe na hosteli, dvere otvorené, príjemne pofukoval vetrík cez okná a dvere. Konečne pohodlná poloha, pozerám si fejzbučik a s nohami v polohe vítame vás som čarovná. Zrazu sa pred dverami objaví šedivý chlapík so strapatými dlhými vlasmi. Mohol mať tak päťdesiat, ale kľudne aj menej, akurát s mnohými skúsenosťami a starosťami o lepší zajtrajšok vpísanými do tváre. Valí na mňa oči a niečo melie. Keby mlel mak alebo orechy, skôr pochopím, než to, čo sa ma pýtal. Hovorím, že nemtudom. Skúsil ešte raz, no s rovnakým výsledkom. Na tretíkrát so pochopila, že sa pýta na auto. Nemám auto. Sorry a dovi.

Inkriminovaná posteľ
Cestovateľský dôchodok, pohľad z okna

V perzskej reštaurácii som jedlo radšej ukázala prstom v jedálnom lístku, z peňaženky som vytiahla kartu, že chcem platiť a spokojná som sa po výbornej večery uložila k spánku.

jasňacie mäsko po perzky, no mňam

Rozmýšľam, či si podľa vzoru Stana Dančiaka nedám tabuľku na krk s textom: “Nehovorte na mňa anglicky, som z toho nervózna” 🙂

Dobrú noc. Alebo dobrý deň, priatelia.