Milý čitateľ,

prvé novozélandské ráno ma privítalo krásnym slnečným počasím, iba sem-tam pofukoval mierny vetrík. Príjemný deň na krátke spoznávanie najväčšieho mesta Severného ostrova. Po rannej sprche a automatickom zbalení sa, som sa občerstvila erárnou kávou z kuchynky hostela značky “radšej nejaká káva, než žiadna”.

Pred vchodom si ku mne na lavičku úplne nepozorovane prisadol mierne rozbitý chalanisko. “Nemáš nabíjačku na mobil?” spýtal sa ma z prvej. “Mám,” odpovedám, lebo mu rozumiem, a hneď mi je jasné, že to nie je Novozélanďan. “A ty máš adaptér?” pýtam sa ho, aby reč nestála a ani vybitý mobil. Majú tu totiž také divné zásuvky, no proste, čo si budeme vysvetľovať, iný kraj, iné všetko. “Mal som, ale stratil som včera v bare,” priznal sa chalanisko s kruháčmi pod očami. Kukám na neho, bože, ty budeš asi Angličan, čo s tebou. “Ok, požičiam ti aj nabíjačku, aj adaptér, ale len na 10 minút. Ponáhľam sa na autobus do mesta.” Chalanisko, tak cvične, že odkiaľ som a tak, chytal sa na slovenský futbal a poznal mladého Weissa. Akurát ho premenoval na Sebastiána. Kua, a jemu som rozumela všetko. Európa je Európa. to sa pozná. Dnes neviem ako by to bolo, keďže Veľká Británia už nie je akože naša, únijná. Inak, chalanisko bol z Leedsu.

Info o veži Sky Tower

Každopádne, po krátkej prechádzke som našla zastávku autobusu do centra. Prvý autobus prišiel, ale nebol ten správny, tak som si vystúpila. Druhý autobus prišiel, už správny, ale babka šoférka ma nemilosrdne poslala do banky rozmeniť si päťdesiatdolárovku, že nemá vydať. Tak som zasa vystúpila. Pokúsila som zmeniť bankovku na drobné v blízkom obchode, tiež ma poslali na párky. Hmm, tak som si teda išla kúpiť tie párky do bistra kúsok ďalej (ok, bolo to sladké pečivo, ale párky mi zneli lepšie) a celá natešená čakám na ďalší správny autobus, ktorý mal prísť o pár minút. No, prišiel, ale až o pol hodiny. Presne ako u nás. Tieto autobusy sú ako smrť, nikdy nevieš, kedy príde.

Pohľad z veže 1
Pohľad z veže 2

Misia splnená: správny autobus, mala som drobné a podarilo sa mi aj správne vystúpiť pri Sky Towery. Teda, pri Nebeskej veži, keď to preložím poeticky. Cez 220 metrov vysoká veža, symbol Aucklandu už desaťročia. Vstupuje sa do nej cez halu hotela a kasína. Stál tam takýto tátoš. Na našich cestách nepoužiteľný a maximálne nepraktický, ale čo ja už viem o autách.

Tátoš

Z veže je skvelý výhľad na celé mesto, dá sa z nej skákať bungee-jumping (neboj mami, neskákala som tentokrát), dá sa chodiť po obvode veže pripútaný lanami, proste somarinky, lebo treba peniaze z ľudí ťahať.

Ďalším bodom programu bola cesta späť na letisko, kde som mala v požičovni rezervované auto. Na zastávke SkyBusu (obyčajný autobus na letisko, nič nebeské) sa mi prihovoril chlapík s batožinou. Nebudem sa opakovať, lebo on opakoval asi každú druhú vetu. To, že je z Južného ostrova som pochopila, až keď po dvadsiatich minútach jazdy vystúpil na domácom terminály. Bože, tuším som mu povedala, že som tiež odtiaľ :D.

No, všetko išlo ako malo, vyzdvihla som si auto, poistila sa na totálku, a vyrazila som. Automat, pohodička, akurát som chvíľu ešte zapínala stierače miesto smeroviek, ale to nie je taká tragédia. Avšak, na druhom kruháči kukám, že mi svieti kontrolka benzínu! No vážení, tak to teda nie. Mala byť predsa plná. Tak hybaj späť do požičovne. Teta najprv nechápala, že čo chcem, ale hovorím, poď čeknúť, moja, niečo nie je ok. Bola prekvapená, ale hneď sme vyrazili na pumpu a natankovala mi plnú. Do kancelárie odišla po svojich, mala to len cez cestu.

Celá nažhavená sadám opäť za volant, a chcem zaradiť D ako drive, ale nejde mi to. Hovorím si, nepanikár moja, veď ti to pred chvíľou šlo. No skúšala som, reku urveš páku, ok, poistená si, ale pôjdeš po svojich?! Tak som zavolala na linku požičovne, tej konkrétnej babe, že mám problém, stojím na pumpe a nejde mi zaradiť D. Bola zlatá, že nech sa niekoho spýtam, aby mi pomohol. že to musí ísť. Hmm, ta dik. Keď musí, tak musí. Zapla som aj druhý mozgový závit, a zrazu, AHA moment ako sviňa: ono to musíš tlačiť trošku od seba a potom dozadu, ťava, nie priamou čiarou na juh! No trápne mi bolo samej pred sebou. Ale, vyrazili sme, ja a moja toyotka Kiwi, lebo tak sa volá.

Cesta ubiehala v pohodičke, veď stáť na plynovom pedály vie každý …. (doplniť podľa uváženia). Maximálna rýchlosť je mimo mesta sto kilometrov za hodinu, zákruty majú klopené príjemne, žiadny stres. Ten začal až keď som sa priviezla pred ubytovanie v Matamata. Slečna na recepcii mi oznámila obyčajnou oznamovacou vetou, že dnes, rozumej v piatok, majú dole v bare DJ-ja, do 1:15 v noci presne. Výborne, presne toto som potrebovala, počúvať dac-dac hudbu do rána. Ale izba bola nerefundovateľná, mne sa nechcelo nič ďalšie hľadať, reku, to vydržím.

Vodopádik

Podvečer som si zašla k vodopádu načerpať za dve hrste pozitívnej energie, kde na mňa znova prehovoril miestny muž, ale neviem presne čo chcel. Hovoril tuším dačo o kúpaní. Jasne, jedine vo vani a sama. Na večeru som vybehla pre zmenu do výborného indického bistra Smart Indian. Keď niekedy budete v Matamata, určite skočte na fajne kura po indicky. A opäť rovnaký scenár s hovorenou angličtinou, ale pánovi rýchlo došlo, že nejsem zdejší, jenom projíždím. Napodiv ma oslovil otázkou, že ako ďaleko je odtiaľto do Aucklandu. Po pravde som odpovedala, že asi dve hodiny, že akurát dnes som odtiaľ prišla. Ešte ma informoval, že dnes šoféruje celý deň a odišiel. Áno, bez tejto zásadnej informácie som by sa mi deň nerátal. (teraz som zlá, ja viem).

Močím nohy

Takže hudba skončila o 1.18, plus mínus nejaké revy na ulici, takže krásna noc za mnou. Taká krásna je aj recenzia, ktorú som napísala na tripadvisor.

Indická večera

A skoré ráno sa prehuplo do ďalšieho dňa a mňa čakal Hobiton. Ale to až nabudúce.

Dobrú noc.

P.S. Ani sa nepýtajte, v akej miestnosti píšem tento blog. 😉